Choď na obsah Choď na menu

sv.Mikuláš Divotvorca

6. 12. 2014

6. december

 

Obrázok

      Sv. Mikuláš sa narodil v druhej polovici 2. storočia po Kristovi v Patare, v meste v lyýcijskom kraji v Malej Ázii. Bol jediným synom bohatých a zbožných rodičov Teofana a Jony, ktorým ho nebo darovalo na ich vrúcne modlitby až po dlhoročnom a neplodnom manželstve. Starí spisovatelia dosvedčujú, že sv. Mikuláš sa už ako dieťa začal postiť, pretože v stredu a piatok bol kojený iba raz do dňa, a to večer. Jeho rodičia z toho usudzovali, že ich syn je Bohom predurčený k niečomu veľkému, preto ho s tým väčšou starostlivosťou vychovávali v bázni Božej, a ich námahy Pán požehnal maximálnym zdarom. Neprestajne rástol na duchu, dobrom srdci a hneď od svojich prvých rokov si osvojoval všelijaké cnosti. Najlepšou školou pre neho bola cerkev, lebo tu sa učil, ako on sám sa môže stať Božím chrámom, ako nasledovať obyčaje starých. Lebo vedel, že keď si starý osvojí zvyky mladých, je to hanba, ale pre mladíkov je cťou mať zvyky starých.
      Rodný strýko sv. Mikuláša, ktorý sa tiež volal Mikuláš, bol biskupom v meste Patar. Ten, keď videl u svojho synovca zvláštne Bože dary, radil rodičom, aby ho dali do duchovného stavu, čo oni radi a ochotne počúvli. Odovzdali Pánu Bohu to, čo od neho ako neplodní dostali. Keď dospel a ukázal k tomu potrebné vedomosti a znalosti, strýko biskup ho vysvätil na kňaza. Pri tejto príležitosti svätiteľ o ňom predpovedal, že je požehnaná cerkev, ktorej sa dostane za pastiera, čo sa i splnilo. Ako kňaz dbal na cnosti, ktoré človeka skutočne skrášľujú a najviac približujú k Bohu, o nevinnosť života, o čistotu v myšlienkach, o bezhraničné milosrdenstvo a lásku, pritom sa modlil a postil, obľúbil si čítanie Sv. Písma a rozjímanie, hovoril málo, bol skromný a tichý slovom, žil akoby anjel v ľudskom tele. Keď jeho strýko postavil monastier, sv. Mikuláša určil za jeho predstaveného. V tomto úrade žil zbožne, svätým životom bol veľkým príkladom pre svojich podriadených.
      Keď mu zomreli rodičia, zdedil po nich veľký majetok, ale zdedil ho nie pre seba, ale pre biednych a chudobných. Pomáhal všade, kde bola potrebná pomoc, a to tak, že ľavá ruka nevedela, čo robí pravá. Stalo sa, že v tom istom meste žil človek, ktorý cez rôzne nešťastia stratil celý svoj majetok a už nemal z čoho živiť seba a svoje tri dcéry. V tej núdzi, pretože sám nevedel, čo si má počať, sa rozhodol svoje dcéry vydať na prostitúciu. Sv. Mikuláš sa o tom dozvedel, a aby otca i deti zachránil pred hriechom a večnou záhubou, cez rozbité okno podhodil tomu človeku toľko peňazí, koľko bolo potrebné, aby mal z čoho žiť a za čo vydať jednu svoju dcéru. Keď ten človek našiel peniaze, veľmi sa zadivil, a keď videl, že milosrdný Boh ho neopúšťa, začal horko plakať a úprimne sa kajať zo svojich nečistých úmyslov. Potom za krátky čas s touto pomocou vydal jednu svoju dcéru. Sv. Mikuláš, potešený týmto jeho konaním mu znova podhodil toľko peňazí, ako predtým. A keď sa vydala aj druhá dcéra, sv. Mikuláš pamätal aj na tretiu. No otec teraz nespal, ale modlil sa za svojho neznámeho dobrodincu, preto hneď, keď počul, že ktosi oknom hodil peniaze, rýchlo vybehol z domu, dobehol sv. Mikuláša, svojho dobrodincu, padol k jeho nohám a srdečne mu ďakoval, že ochránil jeho i jeho deti od krajnej núdze a hriechu. Nakoniec sa ten muž spýtal sv. Mikuláša, čím by sa mu mohol odvďačiť za jeho dobrotu. Sv. Mikuláš mu odpovedal: Najlepšou vďačnosťou pre mňa bude tvoje hlboké mlčanie o tomto všetkom a dobrý úžitok z môjho daru.“ No ten človek preniknutý veľkou vďačnosťou sa nemohol zdržať, aby nerozhlásil, čo pre neho a pre jeho deti urobil sv. Mikuláš. Tak celé mesto bolo plné mena sv. Mikuláša, a kade išiel, a kde sa pristavil, všade musel počúvať, ako ho ľudia za to chválili a velebili. To ukázalo skromnosť sv. muža a nakoniec mu to omrzelo bývať v Patare, preto sa rozhodol mesto opustiť a odísť niekde do púšte, aby ľudia na neho zabudli.
      Jednako sa najprv rozhodol odísť do Palestíny, aby sa tam poklonil sv. miestam v Jeruzaleme. Loďou sa vybral do Alexandrie. Na mori postala taká búrka, až sa potápala loď, no sv. Mikuláš sa pomodlil a búrka prestala, more sa upokojilo. Minulo sa nebezpečenstvo búrky, no nastalo nové nešťastie. Jeden z námorníkov spadol z rebríka a zabil sa. No aj to sa stalo na slávu Božieho služobníka, lebo sv. Mikuláš sa pomodlil a mŕtvy ožil, bol vzkriesený. Keď všetci šťastne prišli do Alexandrie námorníci rozpovedali, Ak zázračnú pomoc dostávali na mori od sv. Mikuláša, hneď priviedli a priniesli mnoho chorých a posadnutých nečistými duchmi, ktorých všetkých modlitbou uzdravil. Keď prišiel do Jeruzalema, navštívil všetky sväté miesta, po ktorých chodil kedysi náš Spasiteľ. Keď sv. Mikuláš prišiel pred cerkev Kristovho vzkriesenia, tak sa pred ním sama od seba otvorila chrámová brána. Keď sa poklonil svätým miestam v Jeruzaleme, chcel odísť do púšte a viesť tam život v samote a rozjímaní. No cestou počul hlas: „Mikuláš, vráť sa k svojim predkom, ktorých si opustil.“ Myslel si, že je to Božia vôľa, aby sa vrátil do monastiera v Patare, kde bol predstaveným, zriekol sa svojej vôle a nasadol na loď, aby sa vrátil do svojej otčiny. No na mori sv. Mikuláš videl, že loď nepláva do Lýcie, ale na úplne protivnú stranu. Na kolenách prosil námorníkov, aby loď obrátili do Lýcie, no oni nechceli a plávali ďalej. Sv. Mikuláš sa vtedy pomodlil k Pánu Bohu a znenazdania sa zdvihol silný opačný vietor, ktorý loď jednoducho zahnal do Lýcie. Keď sa vrátil do svojho monastiera, sv. Mikuláš sa opäť zaoberal jeho správou, ale ešte viac modlitbou a pôstom. No nezhodovalo sa to s Božou vôľou, aby tak veľké svetlo bolo ukrytú v úzkej kélii monastiera, preto, keď sa sv. Mikuláš jednej noci modlil, z neba sa ozval hlas: „Mikuláš, ak chceš byť mnou ovenčený, vráť sa naspäť do sveta medzi ľudí.“ Prestrašený z tohto hlasu a rozmýšľajúc, čo od neho čaká Pán, počul ďalšie slová: „Mikuláš, to nie je pole, na ktorom od teba čakám plody, ale choď medzi ľudí, aby si oslávil moje meno.“
      Keď sv. Mikuláš začul nebeský hlas, opustil monastier v Patare a odišiel do Mýr, hlavného mesta v Lícijskom kraji, kde ani on nikoho, ani nikto jeho nepoznal. Krátko predtým zomrel arcibiskup týchto Mýr Ján a biskupi Lícijského kraja sa zišli v Mýrach, aby vybrali nového arcibiskupa. Keď sa akosi dlho nevedeli zhodnúť na vybratí niekoho spomedzi seba, spolu s veriacimi sa obrátili na Boha prosiac ho, aby im ukázal cestu k vybratiu toho, ktorý by bol jeho najvernejším sluhom. Pán Boh vypočul ich prosbu a svoju vôľu vyjavil jednému starému zbožnému biskupovi, prikazujúc mu, aby sa v noci postavil k cerkovným dverám a za arcibiskupa vyhlásili toho, kto príde ráno prvý na raňajšie bohoslužby a volá sa Mikuláš. Sv. Mikuláš, ktorý bol vtedy v Mýrach, podľa svojho zvyku ešte pred svitaním išiel do cerkvi, kde ho pri dverách zadržal biskup a pýtal sa ho na meno. On. Keďže nevedel o čo ide, neodpovedal. Archijerej sa ho opýtal druhýkrát a až vtedy prezradil svoje meno. Naradostený biskup predstavil sv. Mikuláša snemu biskupov a tí ho prosili, aby splnil Božiu vôľu a zaujal arcibiskupský prestol. Sv. muž sa vo svojej skromnosti dlho zdráhal a vyhováral na svoju nehodnosť, nakoniec súhlasil s tým, že prijme takú veľkú hodnosť, ale iba preto, že taká bola Božia vôľa. Tak sa sv. Mikuláš stal Mýrlicijským arcibiskupom.
      Ako arcibiskup sám sebe hovoril: „Mikuláš, hodnosť, do ktorej si povýšený, vyžaduje úplne iné obyčaje a už nie pre seba, ale pre iných musíš žiť!“ A skutočne, ako arcibiskup bol pre všetkých „vzorom v slove, v správaní, v láske, vo viere, v čistote“ (1 Tim 4, 12) Odev nosil vždy jednoduchý, jedol iba raz za deň, a to až večer, mäso nejedol nikdy a súhlasil iba s jedným chodom pri stravovaní, iba kvôli pozvaným hosťom súhlasil s viacerými. Okrem čistej vody nikdy nepil iný nápoj. Odoberajúc si zo spánku sa skoro celé noci modlil a vychádzajúce slnko mu svietilo idúcemu do cerkvi na Bohoslužby. Dvere jeho domu boli vždy pre všetkých otvorené, každý a v každom čase mal doň voľný vstup. Pretože bol pre všetkých otcom a ochrancom, nikoho neprepúšťal bez rady a útechy. Usilovne sa staral, aby každá cerkev mala dobrých a horlivých pastierov, ktorí by aj jemu pripomínali a ukazovali kde je potrebná jeho pomoc, či už v telesnej, alebo duchovnej núdzi. Okrem toho ešte mal v meste statočných ľudí, ktorí mu dávali správy o všetkom, čo sa udialo medzi ľuďmi, lebo chcel vedieť, kde poradiť, kde zabehnúť a čo v mravoch napraviť. Aby zlé zvyky medzi duchovenstvom vykorenil a dobré rozmnožil, každý rok zvolával oblastnú synodu. A pri tom všetkom jeho najväčším záväzkom bolo neprestávať byť horlivým ohlasovateľom a obrancom pravej viery. I vtedy, keď rímski cisári Dioklecián a Maximián v rokoch 316 – 318 po celej ríši prikázali veľké prenasledovanie kresťanov, keď samotné meno kresťan viedlo na smrť v ohni alebo pod mečom, sv. Mikuláš ani vtedy nezmĺkol, ale nebojácne ako doteraz ohlasoval svojmu stádu evanjeliovú náuku. Pravdaže, aj jeho podľa cisárskeho príkazu zatvorili do temnice, kde tento svätý muž znášal aj hlad, aj smäd i každú núdzu. Jednako jeho horlivosť vo viere ani tu neochladla, lebo aj tu bolo počuť jeho premilý hlas, ktorý sediacich v temnici podľa potreby tu poúčal, tu potešil, tu povzbudil. Onedlho potom zomreli obaja cisári, Dioklecián i Maximián, ktorí prenasledovali kresťanov. Po nich nastúpil cisár Konštantín Veľký, ktorý keď prijal Kristovu vieru, prikázal ukončiť prenasledovanie kresťanov a všetkých, ktorí v temniciach sedeli za Kristovu vieru, prepustiť na slobodu. Vtedy aj sv. Mikuláš vyšiel z temnice a vrátil sa k svojmu vernému stádu, ktoré ho teraz ešte tým viac milovalo a ctilo.
      Sv. Cirkev sa dlho netešila z pokoja, pretože postal kňaz menom Árius, ktorý začal ľuďom hlásať, akoby Ježiš Kristus nebol Bohom, ale iba človekom. Aby tento bezbožník a hanobiteľ bol upokorený, v roku 325 sa zišlo v meste Nicea 318 biskupov a medzi nimi bol aj sv. Mikuláš. Ten, keď počul Áriovo hanobenie Boha, bol z toho tak rozrušený, že udrel Ária po tvári. Pretože ostatní biskupi si mysleli, že sv. Mikuláš prehnal svoju horlivosť voči Áriovi a odobrali mu omofor, znak biskupskej hodnosti. Sv. Mikuláš tento trest znášal trpezlivo, ale nie dlho. Odsúdený sv. otcami snemu bol obhájený samým Bohom, lebo niektorí z najdôstojnejších otcov snemu mali zjavenie, v ktorom videli, ako z jednej strany sám Kristus Pán a z druhej prečistá Panna Mária mu odovzdávajú omofor, a po tomto zjavení s. otcovia odovzdali sv. Mikulášovi späť evanjelium, omofor a i hodnosť biskupa. Kvôli tomu vidíme na obrazoch, ako z jednej strany sám Spasiteľ s evanjeliom, a z druhej prečistá Panna s omoforom v rukách sa vznášajú nad ním. Tak bol sv. Mikuláš horlivý v láske k Bohu a k blížnym, čoho niekoľko príkladov tu nasleduje.
      Jedného roku nastal v meste Mýr taký veľký hlad, že ľudia, pretože nemali čo jesť, zomierali od hladu. Sv. Mikuláš, keď pozeral na tú núdzu, išiel, ako v každom prípade, za pomocou skrze modlitbu k Bohu. Jeho modlitba bola vypočutá, lebo jednému kupcovi, ktorý vozil zo Sicílie do Španielska po mori mnoho zbožia, sa vo sne zjavil sv. Mikuláš. Zjednal u neho všetko to zbožie, a keď mu dal preddavok, kázal mu ho dopraviť do Mýr. Kupec sa prebudil zo sna, v ruke uzrel peniaze a spoznal Božiu vôľu a zjavenie, svoje zbožie dopravil do mesta Mýr, kde za to dostal sľúbené peniaze. Tak svojím príhovorom u Pána Boha sv. Mikuláš svojich veriacich ochránil pred hladom.
      V kraji rímskeho cisárstva Frýgia vypukli nepokoje, a aby ich potlačil, cisár Konštantín tu vypravil troch mužov s vojskom. Tí sa cestou zdržali v meste Plakomata v Lícijskej eparchii. Vojaci začali ubližovať tamojším obyvateľom, tí sa začali brániť, a tak sa už začínalo krviprelievanie. Našťastie sa o tom dozvedel sv. Mikuláš a hneď sa ponáhľal do mestečka, kde stačil jeho príchod, aby sa obe strany utíšili. Kým tu ešte sv. Mikuláš prebýval, dali mu vedieť, že predstavený mesta Mýr, menom Eustat, nahovorený zlými ľuďmi nespravodlivo odsúdil na smrť troch mužov. Len čo o tom počul sluha Boží, hneď sa ponáhľal naspäť do Mýr, kam prišiel práve v tej chvíli, keď kat s mečom v ruke už stál nad odsúdenými, aby im postínal hlavy. Sv. Mikuláš priskočil ku katovi, vyrval mu z ruky meč a odišiel k prestavenému mesta, aby odznova začal súd s tými tromi ľuďmi. Prestavený to urobil, presvedčil sa o ich nevine a prepustil ich na slobodu.
      Keď potom tí traja cisárski poslovia utíšili nepokoje vo Frýgii, vrátili sa do Konštantínopola. Cisár potešený ich úspechom ich za ich námahy štedro odmenil. Keď to videli závistlivý ľudia, ohovorili ich pred cisárom, akoby vo Frýgii neurobili všetko tak, ako mali prikázané, ba dokonca ešte plánujú proti cisárovi zradu. Cisár, podvedený takýmto konaním, prikázal ich zatknúť a odsúdiť na smrť. Keď tí traja veľmoži sedeli v temnici, už nemali žiadnu nádej, iba v jedinom Bohu, ku ktorému sa vrúcne modlili. Spomenuli si, ako sv. Mikuláš v meste Mýr zachránil troch nevinných pred smrťou a začali, hoci vzdialení od neho, ho vzývať, aby orodoval za nich u Pána Boha. V tú noc, po ktorej mali byť vedení na smrť, sa cisárovi Konštantínovi vo sne zjavil sv. Mikuláš a vravel mu: „Cisár, vstaň a prepusť troch nevinných, ktorých držíš v temnici. Ak to neurobíš, čaká ťa Boží trest.“ Cisár sa ho opýtal: „Kto si ty?“ On odpovedal: „Ja som Mikuláš, Mýrlicijský arcibiskup.“ Prestrašený cisár hneď ráno prepustil tých troch veľmožov z temnice a vrátil im všetky predchádzajúce hodnosti, a keď mu za to so slzami v očiach ďakovali, cisár im na to povedal: „Nie mne ďakujte, ale poďakujte veľkému Kristovmu služobníkovi Mikulášovi, lebo to on vám všetko dal.“ A keď ich s poďakovaním vysielal k sv. Mikulášovi, cisár mu cez nich poslal zlatú kadidelnicu a dva zlaté svietniky, aby keď pri nich bude prinášať obetu, sa za neho modlil k Bohu.
      Sláva sv. Mikuláša sa skrze takéto zázraky šírila čoraz ďalej a ľudia z ďalekých krajov prichádzali k nemu kvôli uzdraveniu a všetci ho považovali za silného pomocníka v každej potrebe. Raz po mori plávala loď, na ktorej sa nachádzalo veľa ľudí. Nejaký čas plávali šťastne, no jedného dňa sa strhla búrka a loď sa začala potápať. Námorníci, ktorí tak veľa počuli o Mýrlicijskom arcibiskupovi Mikulášovi, ho vzývali, aby sa ich zastal u Pána Boha a zachránil ich od nemilosrdnej smrti. Ešte ani úplne neukončili prosby, keď uzreli človeka idúceho po mori, ktorý prišiel až ku nim a hovoril: „Ja som ten, ktorého ste volali na pomoc. Dúfajte len v Boha, ktorý ma poslal k vám.“ Potom prikázal búrke, aby sa utíšila, a keď všetko utíchlo, on sám sa stal neviditeľným. Ľudia z lode, potešení svojou záchranou, odišli do mesta Mýr, kde v cerkvi zastavili sv. Mikuláša, padli mu k nohám a ďakovali mu za svoju tak zázračnú záchranu. No sv. Mikuláš všetko pripisoval Bohu, im kázal o tom mlčať, a pretože Svätým Duchom videl, že sú to hriešni ľudia, priviedol ich k pokániu a náprave života, a tak ich zachránil nielen, čo sa týka tela, no aj čo sa týka duše.
      V podobných skutkoch lásky k Bohu i k blížnemu prešiel celý život sv. Mikuláša, veľkého divotvorcu. Keď dosiahol hlbokú starobu, cítil sa slabý a rozmýšľal, že sa blíži hodina jeho smrti. Zmierený s Pánom Bohom ešte všetkých prítomných požehnal a zomierajúc povedal: „Do tvojich rúk, Pane, odovzdávam svoju dušu.“ Jeho smrť nastala 6. decembra 342 a jeho telo zložili v katedrálnej cerkvi v Mýrach Licijských a ležalo tu do roku 1096, keď bolo prenesené do mesta Bari v Taliansku. No smrťou sa ešte neskončili dobročinné skutky sv. Mikuláša, pokračovali aj po jeho smrti. Hoci už nebol na zemi, jeho pomoc dosvedčovali zobratí do otroctva, sediaci v temniciach, chudobní a chorí ľudia, a nakoniec aj nachádzajúci sa v nebezpečenstvách na mori. Ako dôkaz poslúžia nasledujúce príklady.
      Sv. Mikuláš pomáhal zobratým do otroctva. Tak v meste Antiochia žil zbožný človek menom Agrik, ktorý mal iba jediného syna Bazila. Z osobitnej úcty k sv. Mikulášovi mal Agrik zvyk každý rok v deň jeho pamiatky po Bohoslužbe v cerkvi dávať dva obedy. Jeden pre chudobných, druhý pre príbuzných, susedov a priateľov. Tomuto Agrikovi sa raz prihodilo nešťastie. Turci znenazdajky prepadli cerkev sv. Mikuláša a zobrali do otroctva všetkých, ktorí tam boli na bohoslužbe a medzi nimi aj Agrikovho syna Bazila, ktorého odviezli na ostrov Kréta a tam odovzdali do služby svojmu kniežaťu Amirovi. Dva roky rodičia neprestajne oplakávali stratu svojho syna a v tom žiali a smútku zabudli obedom oslavovať pamiatku sv. Mikuláša. Na tretí rok si spomenuli a zázračné dobrodenia Božieho služobníka a v deň jeho pamiatky sa k nemu v cerkvi pomodlili a dali podľa obyčaje dva obedy. Počas obeda začali na dvore štekať psy. Agrik vyšiel pozrieť, čo to môže byť, no nemohol uveriť svojim očiam. Pred ním, s fľašou vína v ruke, stál jeho syn Bazil. V radostných slzách a srdečných objatiach sa otec spýtal syna odkiaľ sa nabral doma. Syn odpovedal: „Sám neviem, kde som sa tu nabral. Viem iba, že keď som obsluhoval pri stole kniežaťa Amira a z tej fľaše som nalieval víno do pohára, ktosi ma náhle schytil a niesol vzduchom, a keď ma pustil na zem, uzrel som, že to bol sv. Mikuláš.“
      Kňaz mesta Mytiléna Christofor, ktorý miloval a ctil si sv. Mikuláša, každý rok chodieval do Mýr, aby sa tom poklonil jeho čestným pozostatkom. Keď tam jedného roku išiel opäť, cestou ho prepadli Arabi a predali do otroctva. Tu ho všelijakým spôsobom nútili, aby sa zriekol Kristovej viery. Keď ho k tomu nemohli pohnúť, rozhodli sa mu sťať hlavu. Prišla tá strašná chvíľa a kat s mečom stál pri ňom. Christofor so slzami vzýval na pomoc sv. Mikuláša, a hľa, len čo kat zahnal mečom, tak sv. Mikuláš - viditeľný pre Christofora a neviditeľný pre kata – vyrval katovi meč a hodil ho na zem. Kat zdvihol meč zo zeme a opäť sa ním zahnal a meč opäť na zemi. Zahnal sa aj tretíkrát, no aj teraz zbytočne. „Čo to má znamenať?, spýtal sa nakoniec Christofora, a en mu odkryl tajomstvo a s ďalšími kresťanskými otrokmi dostal slobodu.
      Sv. Mikuláš sa ponáhľal na pomoc aj sediacim v temniciach. Jeden saracén bol zamknutý v temnici, v ktorej sa ako zajatci nachádzali aj kresťania, najmä Gréci. Presedel tu celý rok a za ten čas sa tak naučil po grécky, že mohol rozumieť, ako kresťanskí zajatci vzývajú na pomoc sv. Mikuláša. Jednej noci aj ten pohan začal prosiť Boha, aby mu poslal na pomoc sv. Mikuláša, za čo mu sľúbil, že on i s celou svojou rodinou prijme Kristovu vieru a krst. A skutočne ešte v tú istú noc sa mu vo sne zjavil sv. Mikuláš, dotkol sa jeho okov, ktoré z neho hneď popadali, a hovoril mu: „Kristus ťa cezo mňa, svojho sluhu, zachránil. Teraz choď domov a nezabúdaj, čo si sľúbil.“ Saracén sa prebudil a našiel sa doma na svojej posteli. Nasledujúcu noc sa mu vo sne opäť zjavil svätý archijerej a kázal mu ísť k väzenským dozorcom a pred nimi vyznať, že nie strážcovia, ktorých obviňujú, že boli podplatení, ho vypustili, ale že ho zachránil sám Boh skrze svojho služobníka. Saracén ani chvíľu nemeškal, odišiel kam mal prikázané a vyrozprával, ako zázračne vyšiel z väzenia. No dozorcovia mu nechceli veriť a chceli ho zajať a posadiť naspäť do temnice. No nijak to nemohli, lebo sa pred ich očami stal neviditeľným a šťastne sa vrátil domov. Potom odišiel do Jeruzalema a tam o zázraku porozprával patriarchovi, ktorý všetko vypočul, pokrstil ho a do jeho rodiny poslal kňaza, aby ju celú pokrstil.
      Jeden grécka plukovník menom Peter bo, saracénmi zobratý do otroctva a v meste Samária bol hodený do temnice. Tu začal nariekať, ale nie na niekoho iného, iba sám na seba. Nariekajúc hovoril: Už raz som bol v takomto nešťastí a prosil som sv. Mikuláša, aby ma vyviedol z väzenia, a sľúbil som za to, že pôjdem do monastiera a budem mníchom. Svätý archijerej splnil moju prosbu a vyslobodil ma z väzenia a ja nevďačný som svoj sľub nedodržal a teraz tu za to musím trpieť. No služobník Boží, ešte ma zachráň a ja určite splním svoj sľub.“ Svätý sa mu zjavil vo sne a vravel mu: „Vypočul som tvoju modlitbu, no Boh tvoje vyslobodenie ešte odkladá. Jednako nezúfaj a neprestávaj sa modliť, lebo Spasiteľ povedal „proste a dostanete“. Po nejakom čase sa mu sv. Mikuláš zjavil opäť a ozval sa k nemu: „Prosil som Boha za teba, no neviem, ako si poradiť. Ale ukážem ti ešte vhodnejšieho obhajcu, je ním sv. Simeon Bohonosec. Neprestajne ho pros o orodovanie, on je pred Bohom silný a stojí pri jeho prestole s presvätou Bohorodičkou i Jánom Krstiteľom.“ Nakoniec sa mu s. Mikuláš zjavil ešte raz, ale teraz už nie sám, ale so sv. Simeonom, a obaja mu povedali: „Vzmuž sa, Peter, a vzývaj Pána v žiali.“ Teraz sa Simeon dotkol jeho okov a ony sa rozpadli. Petra vyviedol z väzenia a pustil na slobodu. Okrem toho sa sv. Mikuláš zjavil rímskemu pápežovi, Petra držal za ruku, vyrozprával mu celý Petrov život prikazujúc, aby ho, ak on bude súhlasiť, prijal medzi mníchov. Keď potom Peter prišiel do Ríma a k pápežovi, pápež ho hneď spoznal a vyrozprával mu, čo o ňom počul od samotného Mikuláša. Keď Peter prijal mníšske povolanie, a ďalšie dni svojho života prežil v modlitbe a pôste v monastieri na hore Athos. Cirkvou bol pripočítaný k počtu svätých a jeho pamiatka sa slávi dňa 12. júna.
      Zázračnú pomoc od sv. Mikuláša dosvedčovali aj chudobní ľudia. Jeden obyvateľ mesta Konštantínopol, pobožný starec Mikuláš, ktorý si vrúcne ctil sv. Mikuláša. Každý rok oslavoval deň jeho pamiatky, bol na všetkých Bohoslužbách a prinášal nejakú obetu do cerkvi. N nikdy nebol bohatý a v starobe upadol ešte viac. Keď sa opäť približoval sviatok sv. otca Mikuláša, starec Mikuláš začal rozmýšľať, akú obetu prinesie do cerkvi toho roku, ale nič nemohol vymyslieť, lebo bol veľmi chudobní. Začal o tom hovoriť svojej žene. Tá mu podala koberec, ktorý vyšila svojimi rukami, a povedala: „Vezmi tento koberec, predaj ho a kúp, čo by bolo možné v deň sviatku sv. Mikuláša priniesť ako obetu do cerkvi.“ Starec Mikuláš zobral koberec zo ženiných rúk a odišiel predať ho. Cestou ho stretol akýsi dôstojný starec a pýtal sa ho: „Priateľu, kam ideš a za čím?“ Keď dostal odpoveď, pýtal sa ďalej: „Veľa žiadaš za ten koberec?“ Starec úprimne odpovedal: „Viem, že má hodnotu 8 zlatých, ale ja teraz potrebujem peniaze, preto zoberiem, kto mi čo dá.“ „A vezmeš za neho 6 zlatých?“ „Ochotne.“ Neznámi starec mu zaplatil 6 zlatých, zobral koberec a tak sa rozišli. V tom istom čase sa ten tajomný starec zjavil i žene starca Mikuláša, dal jej koberec a povedal: „Tvoj muž, môj starý priateľ sa so mnou stretol v meste a prosil ma, aby som ti dal tento koberec. On sám príde domov neskôr.“ Keď to povedal, stal sa neviditeľným. Žena sa nahnevala, lebo si myslela, že jej muž ľutoval predať koberec, a keď sa vrátil domov, začala mu to vyčítať. Muž sa zadivil a ukázal jej víno, olej a prosfory kúpené za peniaze utŕžené za koberec a aj zvyšné peniaze. Keď potom začali obaja jeden druhému opisovať podobu starca, ktorý sa im zjavil, presvedčili sa, že ten neznámy starec nebol nikto iný, ako sám sv. otec Mikuláš.
      Sv. Mikuláš sa ochotne ponáhľal na pomoc aj chorým. Jeden mládenec, ktorý sa tiež volal Mikuláš, bol postihnutý strašnou chorobou. Mal veľkú bolesť v nohách, nemohol ohnúť žiaden úd a celý ochrnutý nemohol chodiť, sotva liezol a driapal sa. Jedného dňa, a bol to deň pamiatky sv. Mikuláša, videl tento nešťastný mládenec, ako sa ľudia so sviečkami v rukách ponáhľajú do cerkvi na Bohoslužby. Preto aj on kúpil sviečku a liezol za ľuďmi do cerkvi. Po ceste sa mu zjavil sv. Mikuláš a pýtal sa ho, kto je, kam a kvôli čomu s takou námahou sa plazí. Keď dostal odpoveď, kázal mu liezť za sebou do cerkvi. Nešťastný mládenec priliezol až do cerkvi a tu zasvietil svoju sviečku pred obrazom sv. Mikuláša. Keď sa pozrel na obraz, presvedčil sa, že ako vyzerá sv. Mikuláš na ikone, tak takú istú podobu mal aj ten starec, ktorého stretol cestou, a ktorý ho priviedol až do cerkvi. Presvedčený, že ten starec bol sv. Mikuláš, pobozkal sv. ikonu a so slzami v očiach začal prosiť sv. Mikuláša o zdravie a jeho slzy a modlitby neboli daromné. Kĺby jeho nôh sa začali pomaly hýbať, on sa zdvihol, postavil sa na nohy, a keď sa tri krát prežehnal a tri krát poklonil pred ikonou svätiteľa, stal sa úplne zdravým.
      Nakoniec dostávali pomoc od sv. Mikuláša aj ľudia nachádzajúci sa v nebezpečenstve na mori. Jeden mešťan Konštantínopola, ktorý sa volal Demeter, mal vo veľkej úcte sv. Mikuláša a kvôli tomu každý rok v deň jeho pamiatky chodil do mesta Andirit, kde bola cerkev zasvätená menu sv. Mikuláša. Cesta do toho mesta viedla vždy morom. Raz opäť plával loďou, keď sa strhla búrka. Loď sa rozbila a Demetera unášali morské vlny. No on neprestával volať: „Sv. otče Mikuláš, pomôž mi!“ I zjavil sa sv. Mikuláš na mori, zobral Demetera za ruku, vytiahol ho z vody, zaniesol ho domov a tu ho uložil do jednej zamknutej izby, kde nebol nikto. Demeter, ktorý od prestrašenia nevedel, čo sa s ním stalo, a mysliac si, že sa nachádza v morských vodách, neprestával volať: „Sv. otče Mikuláš, pomôž mi!“ Keď domáci začuli jeho krik, zbehli sa do izby, našli ho celého mokrého a skoro ho nemohli presvedčiť, že nie je na morskom dne, ale u seba, doma. Keď sa spamätal, s radostnými vďačnými slzami rozpovedal, ako ho sv. otec Mikuláš ochránil pred istou smrťou.
      Zbožný starec Simeon poslal svojho žiaka Mikuláša s akousi vecou do mesta Kataval, kde sa bolo možné dostať iba po mori. Cestou sa strhla veľká búrka. Meno sv. Mikuláša zaznievalo z úst všetkých ľudí, , ktorí sa vtedy nachádzali na lodi uprostred hromov búrky a ryku vetra, a keď od strachu všetci popadali, mních Mikuláš iba sám stál a modlil sa. Keď sa modlil, z prednej časti lode uzrel, ako sv. otec Mikuláš v bielom rúchu išiel po vode, ako po zemi, prišiel na loď a povedal mu: „Neboj sa, brat, ale choď a splň svoju vec, lebo od tejto chvíle budem s tebou a pri tebe, a to kvôli tomu, že si s vierou vzýval moju pomoc. Pokoj s tebou a požehnanie.“ Po týchto slovách sa stal neviditeľným. Búrka utíchla a loď za hodinu priplávala k brehu, ku ktorému sa zvyčajným spôsobom mohla dostať sotva za dva týždne.
      Tak bol sv. otec Mikuláš milostivý ku všetkým, ktorí ho s vierou vzývali.! A jeho dobrotu poznajú aj Rusíni a jeho meno majú vo veľkej úcte, čo vidieť aj z toho, že v našom kraji sa nachádza 421 cerkví zasvätených jeho menu. A hoci všetkých cerkví na Rusi je 3276, predsa medzi tak mnohými sa nenájde ani jedna, v ktorej by nebol obraz sv. Mikuláša, a skoro na každom ikonostase po ľavej strane, pri ikone presvätej Bohorodičky, je možné vidieť ikonu tohto Kristovho služobníka.
      Keď sme prešli toto všetko, musíme zvolať: „Obdivuhodný je Boh vo svojich svätých!“ Pritom musíme i priznať, že svätá Cirkev správne spieva na česť sv. Mikuláša: „Ktoré mesto, blažený, ťa nemá za pomocníka? Ktorá duša nevzýva tvoje meno? Alebo, ktoré mesto duchom nenavštevuješ, všetkých udivujúc svojimi zázrakmi, Mikuláš?“ A s cirkvou zaspievajme aj my: „Velebíme ťa, Kristov Svätiteľ, otec Mikuláš, a uctievame tvoju svätú pamiatku, lebo ty za nás prosíš nášho Krista Boha.“
      Zázračný v skutkoch, Svätiteľ veľký,
      prejavil sa svetu, Obhajca toľký.
      Mikuláš svätý,
      v zázrakoch slávny,
      Boh ťa vybral nám, vybral nám.

      Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 468-484, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.